Vo svete - ZAMBEZI - happy new year 2010
Zvoľ si článok:
Rail Contest PAOLI PEAKS USA 2009 |
Vodácka osemtisícovka, alebo Silvester v Afrike.
„Maťo Zapletal ide pre Adventuru medzi sviatkami na Zambezi.“ Len tak, akoby nič, ma informoval český kamarát Peťo 9.12.09 večer. Informácia mnou zalomcovala ako budíček o 3 ráno. Chcem , ja tam chcem ísť, ja tam túžim ísť.To mi búšilo v sluchách spolu so zrýchleným tepom. Tri dni som potreboval na ukľudnenie a zistenie podrobností, antimalarík, očkovania a dohodnutia účasti s Matejom. Na Štedrý večer som sa bol rozlúčiť s vianočným Hronom, pár kamarátmi a 25.večer už sedím v lietadle z Viedne smer Franfurkt, odtiaľ na Viktoriine vodopády cez Johanesburg. 10 hodinový nočný let do Johanesburgu bol prijemný, ako keď viete čo vás čaká a tešíte sa na to. Letisko, hala, reštaurácia, prvé stretnutie s českou partou, nástup do lietadla a za trochu dlhšiu hodinku už vidím z okna legendárny opar nad vodopádmi.
Vystupujem do afrického tepla. Je čas obeda a slnko sa smeje mojim dlhým nohaviciam. Na chvíľu sa mu ukryjem v hale letiska, kde treba vybaviť vstupné vízum. Raketovo rýchly úradník mal asi učiteľku korytnačku a riaditeľ školy bol slimák. 30USD. Za colnicou v hale ma má čakať šofér z lodže Savana, nečaká. Môj skúmavý pohľad zachytí chudý černoch a hovorí, že má telefón. Bleskovo ma informuje: shutle bus do mesta 10 USD, taxi 30 a jeho telefón do Savany 1 USD. Dobré argumenty. Za 20 minút už sedím v minibuse Toyota s klimatzáciou smer Savana. Mám bermudy a teplo vonku je úžasné, už na pohľad. Vystupujem a ubytujem sa v lodži a idem sa ochladiť do bazénu. Česká parta zanedlho dorazí zo zambijskeho Livingstonu. Ani neviem ako a je nedeľa ráno, materiál viac menej pripravený a aj môj nový, teda taký starý kamoš. Kajak Wave Sport Z asi tak 15 ročný kríženec Xena a Kenda. To Z je v O a to vo mne evokuje asociácie. Hlavne to O.O mám veľmi rád.Už len to Z, bude zlé, zúfalé, alebo zázračné? Sadám do neho na tráve a tunujem bočné opierky a cítim sa dobre, je to ako príprava v Iliaši pred odchodom na plavbu. Som v ňom správne narvaný a mám len malý problém, je bez vakov. To mi v rámci životných skúseností cestovateľa hovorí, že ich potrebovať nebudem. No, odvážna myšlienka, uvidíme. Mladší kajakársky druh Pavel zvaný Bragin má trochu kratšie Necky, jeho brat Bragin Ghandí si priviezol z Čiech creeker tekutý Logic prerobený na singel. Ďurova výtlačná vesta pozerá na ten singel a ticho plače na mojom kajaku. Zbytok lodí: malý Riot čaká na Stewiho kameramana a Delirius na Kostu nášho safety kajakára. Ideme dokúpiť potraviny a balenú vodu, materiál nahádžeme na dodávku a ideme. Netrvá dlho a vystupujeme uprostred čistinky v riedkom lesíku, berieme materiál a už zostupujeme do kaňonu. Sú tam kovové, riadne strmé schody, miesto bez schodu vždy poznávame podľa toho,že tam nie je ani zábradlie.
Kaňon , roklina, anglicky gorche sa pomaly odhaľuje, čierne peklo, alebo ebenový raj? Som v rozpakoch , ešte neviem. Narýchlo prehltnem Imodium, skladám loďák a idem vyhnať hnedý strach. Našiel som si dobré miesto, s výhľadom na vraťák na zambijskej strane, kde sa chystajú na vodu kajakári. Podľa Adidas loga na pádlach a malých kajakov dedukujem, že to je Čonkova parta, ale sú len traja. Prejazd prvej pereje ich trochu pocvičí , pokúšam sa kričať na Capka, ktorého tuším najbližšie pri mne, ale sú na Zambezi. Rieke veľkej ako dva Dunaje, rýchlej a burácajúcej ako lavína. Odplávali a ja sa možem venovať nástupnému miestu. Pomaly sa dolu schádzame. Skaly čadiča čierne ako naši černošskí parťáci. Žeravé, rozpukané slnkom a čakajúce na spásu poobedného tropického dažďa. Idem na breh a ponorím ruky do vody. Vľúdnej, teplej. Neviem, ale som prekvapený.Je to len voda. Voda. Moja. Naša voda.
Kajaky sú skoro rozpustené a ja už viac nevydržím. Kolmé steny, neďaleko padajúca voda z hrany 100 metrových vodopádov láka. Skoro naraz sadáme s Braginom na vodu. Rozpádlovanie a už vyrážame za dobrodružstvom na sútok pod vodopády. Tie sú v „T“ tvare s hornými ramenami asi 900 m dlhými na každú stranu. V strede sa priamo oproti sebe stekajú dve obrovské rieky , nad nimi sú tie mínus pereje. Tie, ale pre vodnú clonu nie je zdola vidieť. Pokúšam sa prepádlovať cez karfioly, meniace sa prúdy do vraťáku pod stenu vodopádu. Na chvíľu sa mi otvorí cesta a ja som tam , pod najväčšou sprchou mojho života . Nevidím ďalej ako na 2 metre , voda si ma prehadzuje zo strany na stranu , točím sa a začínam rozmýšľať, ako z toho von. Trvá mi hodne dlho, kým pochopím a nájdem kde a ako je cesta dolu. Tesne popri ľavej stene už smerom dolu a tým som vlastne začal moju plavbu .
Ešte dlho sa moceme v tichej vode nad prvou perejou. Na rafty sa naväzujú loďáky, guidi trénujú svoje posádky na základné povely. S Kostom sa na seba pozrieme, dosť si nás obzeral a žmurknutie, úškrn bol jasným signálom, ideme na to. Urobil prejazd prvej pereje do zambijského vraťáku a tam nás čakal . Idem. Tie vlny ma neprekvapili mohutnosťou a rýchlosťou, ale kompaktnosťou. Mali najmenej 3 metre a prefrčal som cez ne šikmým surfingom ako šíp. Chcem zavesiť do vraťáku, ale rozhranie má možno 3 metre nedefinovanej peny. Nová dôležitá skúsenosť. Kosta mi mizne z dohľadu, nasledujeme ho . Aspoň ja s nesmiernym pocitom,že som tu len ja a voda. Nádherné obrovské vlny. V tichej vode sa kajakári stretávame a všetci máme tie spravne veľké oči . Kosta ma veľmi pobaví, moje najväčšie vlny v živote v tejto prvej pereji ohodnotil obtiažnosťou 2-3 a s úsmevom nám oznámil, že nás čaka veľa petiek. Tak fajn. To sú tie srandičky miestnych, veď to poznáme, v duchu sa ukľudňujem. Perej č.2 , vraj tiež ľahká , nájazd po vodnom moste z prava na stred. A minúť obrovský valec v strede. Nájazd trafím, ale nie som dosť rýchly. Voda si ma prehodí tak 2 metre do ľava a roláda ma prevráti dolu hlavou rovno do kohúta nad valcom. Voda mnou zatrasie , tak, akoby som mal na čele napísané „pred použitím zatrepať!“, skúsi či dobre sedím v lodi, či dobre držím pádlo. Asi som vyhovel a len náznakom eskimáka som späť . Prejazd trojky bez problémov. To boli asi kľúčové momenty celej plavby, bol som ako v tranze koncentrácie, trochu sebecký voči ostatným, temer ich nevnímam. Ale myslím, že som nebol sám. Postupne sme si nachádzali klasický režim pádlovania na vode, rozostupy , poradie, prezeranie perejí. Postupne prišli Morning Glory, Schody do neba, Diablov záchod . Sedmička Gulliverove cesty bola neuveriteľná, technická, hra s vodou, alebo sa voda hrala so mnou. Neviem , ale pocity nevysloviteľné. Tá jazda je niečo iné, ako doteraz, ale zároveň, akoby to bolo to obyčajné pádlovanie na Hrone. Vnímam to všetko , akoby zvonku a v tej pokore k vode mám v sebe vieru, že som tam správne. Že to nie je len športový výkon, ale nejaký spôsob spoluexistencie s tým čo je okolo mňa.
Celej partii sa darí, Matej to dobre poskladal. Na rafte – veslici sú s černošským Hipom štyria temer nevodáci, Matej má na rafte 5 vodákov a asi najväčšie prekvapenie pre mňa je Michalov a Adamov raft 5 českých vodákov, ktorí zvládnu Zambezi s prehľadom i keď mnohokrát s veľkým šťastím.
Polnočný obed je osmička pred Komerčnou samovraždou. Tou rafty spúšťame a kajaky prenášame po skalnej polici vpravo. Veľa nechýba a bude zatopená.Je to biela pena 200 metrov dlhá s valcom v strede, do ktorého sa zmestí kajakár veľký ako slon. Neviem či to bola len eufória , ale v tej pereji som videl jasnú cestu, ktorú urobila asi o 2 metre vyššia voda , ako býva štandardne. Keby tam boli ľudia, ktorí by mi vedeli dolu pomôcť , tak by som to bol býval skúsil. Naozaj. Bol som úplne vyrovnaný a kľudný. Už sa tešim, keď tam budem stáť znovu a možno doondiaty strachom si budem búchať na čelo, či mi vtedy nešibalo. Deň sme dokončili Čeľusťami smti bez problémov.
Tábor sme rozložili na obedovom mieste Share water cestovky z Victoria Falls. Krásna piesočnatá pláž v bočnej dolinke s maličkým prítokom. Staviame stany, kúpeme sa v rieke. Zaťahuje sa a preto urobime pristrešok z dvoch sklopených raftov podložených pádlami. Asi o 7 večer vypnú svetlo a pomaly začne pršať. Sedíme v piesku jeme a kecáme čo bolo, čo bude.
Druhý deň začal impozantne Požieračom diaľkových kamiónov. Zasa 5-ková perej, ktorú celkom zvládame. Prichádzajú ľahšie 3 pereje 3 sestry a potom Matka to je 13. To, čo tam bolo, som nikdy nevidel a ani dlho neuvidim, ostrá , špicatá vlna vysoká minimálne 5 metrov. Na tom sme sa všetci zhodli. Mňa si Mama užila, na vrchu si ma prevrátila a potom ma počas eskimovania hodila tak 3-4 metre do prava k stene . No dosť som sa vybál.Už sme videli aj asi 70cm krokodýla. A ešte som zabudol na jedno , na tejto rieke tečúcej v rokline sa pereje striedajú s kľudnými úsekmi, ale je tu jeden háčik. Konce perejí sú nejasné , rozbité, voda sa varí, hnevá, teší , vyviera , krúti. No robí si čo chce , tá hľbka 30-50 metrov vytvára javy, veľké javy, pre nás úplne neznáme. A teda treba byť v pozore až do konca. Viem, čo hovorím a pár nechcených eskimákov naprávalo moju predčasnú radosť.
Spíme na mieste, kde sa končí normálny jednodenný splav 23 perejí. Myslím, že to rozdelenie na dva dni bolo veľmi dobré a prispelo to kľudu a pohode v celej partii. Tábor je v strmom svahu , stany staviame na terasách.
Tretí deň pokračuje hneď na úvod krásnou Open seazon. Tá si tuším so mnou urobila nechcené ródeo, na druhom valci. Ešte, že je to na videu, lebo ja som si myslel, že sa so mnou dialo niečo celkom iné.
Vidime krokodýlov a prichádzame k tajomným Narrows – zúženiam. Sú to miesta, kde je voda rieky spútaná do úzkych kanálov a to sa jej vôbec nepáči. Hnevá sa tam úplne nepredvídateľnými vlnami a hlavne whirpoolmi, víry s priemerom od polmetra a viac. Na jednom mieste som chviľu nedal pozor a bol som tam dolu hlavou na kolotoči. Nepríjemné a hlavne nebezpečné. Neviem, ako by mohol dopadnúť plávajúci človek.
Pokračujeme v kľude po Chimambu. Dvojitá veľmi dlhá perej , ideme ju prezrieť . Prvá časť pomerne jednoduchá, ale aj malá chyba by bola potrestaná v druhej časti pereje. Po dlhom prezeraní ideme na to. S Kostom sa temer na milimetre vždy zhodneme kade ísť. Prvú časť zládame všetci v pohode. A stojíme , oddychujeme vo vraťáku. Druhá časť je velmi ťažka a náročná na techniku. Celá rieka sa rozhodne natiecť , natlačiť na kolmú stenu . Na úvod velikánsky široký valec cez celú rieku s otvoreným asi 2 metrovým oknom. Za ním sa robí obrovská roleta odvaľujúcej sa vody od steny v dlžke snáď 50 metrov. Je treba trafiť okno zľava a potom sa vyviezť na temer kolmo na stenu po tej vodnej roláde. Podarilo sa mi to skvele a zážitok mi nepokazil ani eskimák z nepozornosti na konci pereje. Rafty idú na bezpečnosť a teda valec úplne v ľavo a Braginovci to radšej preniesli.
Deň končíme Hornou Moembou, opäť perfektnou technickou perejou s prevýšením viac ako 5 metrov. Za rohom bola nádherná zátoka s piesočnou plážou pripravená na náš tábor. Teplo a jasná obloha nás uspali. V noci nás prebral vietor a silný lejak, skoro nám odfúklo stany.
Vstávame do dažďa. Ale už len mierneho. Rýchlo balíme, lebo dnes je deň prenášačiek. Vodopády spodnej Moemby sú nezjazdné a rafty treba spustiť cez polloďák na hádzačkách kolmou stenou do malého vraťáku pod vodopádmi na ľavom brehu. Je to zaujímavá kaskadérska vsuvka do splavu. Po necelej hodine prichádza ešte lepšia . Prenášanie Chibonga, alebo miesta na priehradu, opäť nezjazdných perejí . Tam sme si mákli, 3 rafty tak po 400kg na vzdialenosť asi 500 metrov po skalách. Miestni rybari sa na ná pozerali bez záujmu pomocť.
Deň končíme v kempe „Spanie na kolese“ , je to opäť piesočná pláž vysoko nad vodou. Počas veľkej vody sa tam musí robiť obrovský vraťák a ten tam donesie jemnulinký biely piesok.Keď vidíme, že voda v tejto rokline tečie aj o 10 metrov vyššie je to neuveriteľné. Dnes už pribudlo dosť krokodýlov a zajtra majú pribudnúť aj hrochy.
Zobúdzame sa do silvestrovskeho rána. Deň prežijeme na oleji, ktorý sem tam spestria malé pereje. Naši čerti nás strašia krokodýlmi a ani veľmi nemusia. Za deň sme ich videli snáď 10, včetne asi 3 metrového drobčeka. Tiché miesta vyvolávajú rešpekt, ale máme štastie. Hroch ani jeden. Ale po dnešku som rozhodnutý presedlať na posledný deň na raft. Miesto tábora a silvestrovského parketu bola krásna piesočná duna obklopená lesom s obrovským baobabom. Slnko zapadlo, kúpať by sa šiel len samovrah. Vyšiel pán lampáš – mesiac v splne a ešte k tomu s čiastočným zatmením. Svietil celu noc na zabávajúce sa malé Československo. S prípitkami, začalo české sacie komando už o 10.večer – Nový rok v Istanbule, až to postupne po hodinových krokoch skončilo v Londýne o 1.ráno. O pol noci zimbabwianskeho času zaznela úplne prirodzene československá hymna.
Ráno sme sa tak trochu nostalgicky , pomaličky pobalili, na loďáky v raftoch naviazali kajaky a s takto vylepšenými raftmi vyrazili do posledného dňa. Krajina sa definitívne roztvorila, rieka sa mohutne rozšírila , krokodýlov a vtákov pribúdalo a aj hrochy sa nás snažili z diaľky pozdraviť. Asi sme mali aj šťastie , lebo na zambijskej strane sme uvideli paviány a potom na chvíľu aj dva slony. Rieka už tiekla pomaly, akoby unavená oddychovala po dobre vykonanej práci. Na brehu sa objavili malé domčeky a potom dav ľudí . To bol náš cieľ, alebo lepšie povedané záver plavby. Ženy, deti, muži skrátka celá dedina prišla pozrieť bielych, alebo skôr do červena spálených exotov. Pomohli nám preniesť veci k nákladnému autu. Tam sme sa fotili, smiali, rozdávali jedlo a niektorí, sme tak trochu s úsmevom plakali. Plakali radosťou, že nás Ňami ňami nechala pohrať sa s jej riekou, plakali , že už končíme.
Keď som pomaly kráčal od rieky smiala sa jemným žblnkotom, cítil som, že vie, že neodchádzam nadlho.
Zambezi je vodácka osemtisícovka.
Ďakujem všetkým za pozornosť a ďakujem sponzorom firme Spirig za skvelé Daylong ochranu proti slniečku a firme TNP za pádlo, ktoré zostalo na Zambezi.
Laco
PS. Film a fotky budú na www.goforsport.sk