Vo svete - Rail Contest PAOLI PEAKS USA 2009
Zvoľ si článok:
ZAMBEZI - happy new year 2010 |
17. Január 2009 deň D pre všetkých priaznivcov freestylového lyžovania v Indiane. No možno nie tak celkom, ale aspoň pre mňa. Táto súaž sa uskutočnila v maličkom mestečku Paoli (štát Indiana), ktoré má ledva 5000 obyvateľov a žije iba z lyžiarskeho strediska. Asi nie celkom, keďže je to relatívne veľká “dedina” a majú aj čerpaciu stanicu, McDonald´s a obchod so zbraňami, ako ináč v USA.
Podmienky boli viac ako dobré, svietilo nám slnko a bolo prijemných mínus 18. Vravím prijemných preto, lebo minulý týždeň bola škola 2x zrušená, lebo bolo mínus 20 až 25 a silný vietor. Registrácia prebiehala viac ako dobre. Do “open pretekov” sa mohol prihlási každý kto mal 50$, vedel písať a aspoň trocha vedel stáť na lyžiach a snowboarde. V lyžiarskej kategórii bolo okolo 10 hodiny ráno prihlásených 7 naozaj aspoň trocha freestylových jazdcov. Potom sa po celom stredisku ozvalo, že sú aj nejaké ceny plus jazdci majú zadarmo obed a Redbullov koľko len chcú. Okolo 11.00 sme mali 16 jazdcov-lyžiarov a mohli sa začať tréningové predkolá.
Na to, že sezóna je relatívne na začiatku a teploty sú väčšinou na 0, tak park bol pripravený viac ako slušne. Celá súaž bola rozdelená na 3 veľké časti. Prvou a viac menej na rozohriatie bol taký malý park s 5 metrovou lavičkou, dvoma asi 3 metrovými zábradliami, ktoré sa krížili a na konci boli dva piknikové stolíky medzi ktorými bola medzera a ešte jeden dlhý stolík. Už na tréningu to nevyzeralo pre niektoré indivíduá ružovo. Pre tých menej skúsených sa 1. predkolo stalo aj posledným… Medzera medzi piknikovými stolíkmi si vybrala prvé obete a prvé zlomené rebrá a vybité zuby.
Druhá časť tréningu sa volala “Big Air”, ale rozhodne to nebolo také “Big”. 3 skoky po sebe a vzdialenosť od konca k dopadu sa stále zväčšovala. 1 skok bol 4 metre (vzdialenosť od odrazu k dopadu), druhý bol asi 8 metrov a tretí posledný bol aspoň trocha seriózny a na tom sa skákalo cez 12 metrov. Skoky si prekvapivo nevybrali žiadne obete, až na zopár narazených bokov, ale stále sa pokraèovalo ïalej relatívne v dobrom počte. Vyradené boli 2 obete.
Tretia èas bol "Slope Style". Railové tyčky kombinované s naskočením na prekážky a zopár celkom zaujímavých boxov na ktorých sa dali robi neuveriteľné veci. Úplne na spodku bol ako kra¾ vztýčený 5 metrov vysoký “Rainbow” po slovensky “Dúha” zahnutý box do tvaru polkruhu zapichnutý do snehu. V skratke pre všetkých čo prežili to predošlé, toto bol koniec. Zo 14 jazdcov po 3. predkole zostalo 12. Mr. Dúha si vybral ďalšie obete. Záchranári mali celkom čo robiť po tom, ako jeden z účastníkov dostal streetové dvoj zábradlie priamo pod krk a zostal ležať v bezvedomí. Na to, že to bolo iba predkolo, tak som mal úprimne celkom dosť. Teda po tom čo som videl. Organizátori na začiatku urobili veľmi múdru vec, rozdali účastníkom papiere na podpis, v ktorých sa zbavili akejkoľvek zodpovednosti za úrazy a veci s tým spojené.
Tak a teraz k samotnej súťaži. Človek by očakával, že pretekári dostanú nejaké čísla, dresy, alebo niečo…No nedostali sme ani len to niečo. Postavili si nás do radu, ako na odstrel a každý mal 2 jazdy. Po krajoch stáli riaditelia strediska, zopár vlekárov a asi zo 3 členovia Paoli Peaks Crew. Netuším kto hodnotil a ako, ale to nie je podstatné.
Zrazu som zbadal, že predo mnou nie je nikto a už som iba počul „GO!“. Celkom nepripravený a nekoncentrovaný som odštartoval. Prvá lavička 270 stupňov na nej. Yes, výborne som pristál a zišiel som ju celú dole. Druhé dve lavičky, ktoré sa prekríkali som ako tak zvládol a odišiel som 180 stupňovú otočkou z nich dolu. Potom som si uvedomil, že som v peknej kaši. Išiel som na tie dva piknikové stolíky, ale otočený z predošlého skoku opačne. Našťastie som mal dostatočnú rýchlosť na preskočenie tej medzery a dokonca sa mi podarilo vo vzduchu otočiť o 180 čiže som dopadol tento krát špičkami dopredu na konci ma čakal už len jeden dlhý stolík, z ktorého som skočil 180 stupňov dolu a mal som to za sebou. Z môjho sveta, do ktorého som sa dostal, ma vytrhol len potlesk ľudí na lanovke a zopár ostatných jazdcov. Druhé kolo som sa tak sústredil, že úprimne si celkom nepamätám čo všetko a ako som pojazdil, ale viem, že to bolo fajn. Ostatným sa viedlo tiež celkom dobre a mali sme len jedno zranenie a to na medzere na piknikových stolíkoch.
Skoky. Toto bolo bezpochyby najdrsnejšie kolo. Všetci sa snažili prekvapiť niečím novým, ale niekedy sa ich mozog a nohy nevedeli dohodnuť a tak to aj tak dopadlo. Vyrazené zuby a jeden vykĺbený lakeť. Číslo pokračujúcich jazdcov: 11.
Opäť som na rade. Prvý skok som len tak na rozohriatie skočil “Truck Driver” po slovensky “vodič kamiónu” obe lyže pred seba a jemný úchop lyží pred viazaním. Bolo to také kadejaké, ale ustál som ho. Druhý skok 180 s double cross úchopom. Obe lyže zohnuté za chrbtom a chytíte si obe pätky. Tretí skok, ktorý bol celkom veľký som len tak preletel s rozkročenými nohami a paličkami rúčkami na prilbe. Ten trick voláme “Shrek”. V druhom kole sa mi neuveriteľne podarila ustáť 360-ka na druhom skoku. Poviem vám davy šaleli :-D. No teda zasa až tak nie. Neviem či vôbec, ale moje srdce bolo nadšené a to poriadne. Plný adrenalínu som si cupol a zbieral rýchlosť na posledný skok, skok číslo 3. Silný odraz, vzduch a perfektná 180 s Tail grabom. Letel som tak cca. 15 metrov. Ostatní jazdci len neveriacky krútili hlavami, lebo na čísle 3 ako sme ho nazvali sa predtým skákalo iba rovno a ja som bol prvý, čo sa úspešne pokúsil o rotáciu. Po mojom kole som videl zopár pokusov o 360 a myslím, že jeden bol úspešný, ale skok číslo 3 ho dostal.
Po tomto kole sme šli na obed a opäť na svah. Ja som si dal len kúsok a urobil som dobre, zopár ľudí sa pekne “napráskalo” a potom, ako sa tu vraví “žrali sneh”. Posledným kolom bol Slopestyle. Technicky najnáročnejšia časť. Najväčším problémom bolo, že všetky prekážky boli asi tak 2 až 3 krát také vysoké ako tie v parku na vrchu (kolo # 1). Relatívne všetci si s nimi poradili, ale dopad na “Battle ship” bol problém. Medzera 2 metre a 3metrová časť hore, rovný metrový úsek a potom ďalšie 3 metre smerom dolu. Celkom sranda, ale keď vám zachytí hranu na 1 dopade na rail tak to bolí ako sviňa. Môžem potvrdiť. Ešte stále sedím iba na ľavej polke zadku :-). Počet jazdcov pred rainbowom: 9. Po rainbowe 6. Stále je mi ľúto toho chalana čo mu po dopade na rainbow roztiahlo nohy a šmýkal sa celých 5 metrov na dĺžku na rozkroku až dolu. Neviem, či už nepreteká medzi babami.
Súťaž sa skončila a rozhodcovia šli rozhodovať. Zatiaľ prebiehala súťaž v snowboarde. Zopár papuliakov, ale rozhodne to malo väčšiu úroveň ako lyžovanie. Neviem prečo, ale všetci sú zbláznení do snowboardu. Okolo 9 večer sme vošli do miestnej chaty a na moje prekvapenie tam bola riaditelka a ešte jeden chlápek a kopa cien. Z lyžiarov sme tam boli iba tí, čo sme tam niečo aj skočili, to znamená, že nás tam bolo 5. A zopár boarderov.
Tak a tu sú výsledky:
Freestyle Sking/Big Air/Slope Style
1. Jakub Vargic (SVK) lyže Atomic
2. Nick Drossos (USA) lyže Rossignol
3. Mario Matiason (USA) lyže Armada
Snowboard
1. Pete Holberg (SWE)
2. Caleb Conely (USA)
3. Samuel J. Anders (USA)
Tak na to, že to bolo také bez veľkej úrovne, tak som sa celkom potešil z hodnotných cien za 1.miesto. Rukavice, okuliare, 25$ gift karte a bunde. Paoli Peaks su fajn, ale ak nemusíte, tak sem rozhodne na lyžovačku nechoďte. Chopok je lepši...
19.1.2009 z Ameriky píše Jakub Kubo Vargic
Go For Sport team
Poďakovanie patrí sponzorom
Go For Sport s.r.o.
Husky